Jeremiáš - statočný muž

Ak chceme pochopiť Jeremiáša, musíme pochopiť jeho ľud, posolstvo a problémy. Pre svoju generáciu má mnoho dôležitých posolstiev a zanietene ju varuje pred blížiacou sa skazou. V porovnaní s Izaiášom sa však venuje len málo nádejam na budúcu obnovu. V jeho dobe, a to hlavne po Josiášovej smrti, je súd nevyhnutný. V snahe priviesť svoju generáciu k Bohu sa Jeremiáš zameriava hlavne na vtedajšie problémy. Jeremiáš, ktorý po štyridsať rokov národnej existencie Judska ako kráľovstva prinášal ľuďom životne dôležité posolstvá, hovorí o svojich osobných zážitkoch viac ako ktorýkoľvek iný starozákonný prorok.

Štyridsaťročná služba

Približne v čase, keď Menaše oznámil narodenie korunného princa Josiáša, prešlo Jeremiášovo narodenie v Anatóte prakticky bez povšimnutia. Jeremiáš bol vychovaný vo vesnici štyridsaťpäť kilometrov severovýchodne od hlavného mesta a preto bol dobre oboznámený s udalosťami, ktoré otriasali Jeruzalemom.

Josiáš sa stal kráľom v ôsmich rokoch, keď bol Amón zabitý (640 pred Kr.). Počas ôsmich rokov šestnásťročnému kráľovi jasne záležalo na tom, aby poslúchal Boha. Po ďalších štyroch rokoch učinil Josiáš prvé pozitívne kroky k očiste národa od modlárstva. V Jeruzaleme a ďalších mestách od Simeóna na juhu až k Neftalímu na severe boli zničené svätyne a oltáre pre cudzie bohy. Ako ani nie dvadsaťročný mladík vypočul Josiáš vo svojom kňazskom dome početné rozhovory o náboženskej zanietenosti nového kráľa.

V čase tejto celonárodnej reformácie bol povolaný okolo roku 627 pred Kr. do prorockej služby Jeremiáš. V 1. kapitole nie je zaznamenané, kde v tej dobe pobýval, ani akým spôsobom bol povolaný. Na rozdiel od majestátnej Izaiášovej vízie alebo dôkladného a podrobného Ezechielovho proroctva je povolanie Jeremiáša výnimočné svojou jednoduchosťou. Napriek tomu si bol Jeremiáš dobre vedomý toho, že ho Boh povolal, aby sa stal prorokom. Toto povolanie je potvrdené v dvoch jednoduchých videniach. Mandľová vetva označovala istotu, s akou bude prorocké slovo naplnené a kotol s vriacou vodou znázorňoval povahu jeho posolstva. Jeremiáš si uvedomil, že sa stretne so silnou opozíciou, ale Boh ho zároveň uistil o tom, že mu dá silu, aby dokázal prípadné útoky odraziť a o tom, že ho v prípade nebezpečia zachráni.

296 Starý zákon hovorí

VII.

Tabuľka JEREMIÁŠOVA DOBA

650 — Jeremiášovo narodenie - približný dátum

648 — Josiášovo narodenie

641 — nástup Amóna na davidovský trón

640 — nástup Josiáša

632 — Josiáš začína hľadať Boha

628 — Josiáš zahajuje reformáciu

627 — povolanie Jeremiáša do prorockej služby

626 — nástup Nebopolasara na babylonský trón

622 — v chráme nájdená kniha zákona - slávenie hodu baránka

612 — pád Ninive

610 — Cháran dobytý Babylončanmi

609 — Josiáš zabitý - trojmesačná Jojachazova vláda asyrsko-egyptská armáda upúšťa od obliehania Cháranu a prechádza do Karchemiša Jojakím nahrádza v Judsku Jojachaza

605 — na začiatku roka porážajú Egypťania z Karchemiša u Quramati Babylončanov Babylončania v rozhodujúcej bitke porážajú Egypťanov u Karchemiša prvé zajatie Judy - Jojakím prisahá vernosť Babylonu nástup Nebukadnesara na babylonský trón

601 — nerozhodná bitka Babylončanov s Egypťanmi

598 — Jojakím umiera - obliehanie Jeruzalema

597 — po trojmesačnej vláde Jojakín zajat druhé zajatie - Sidkijáš kráľom

588 — 15. januára začína obliehanie Jeruzalema nástup Chopry na egyptský trón

586 — 19. júla vstupujú Babylončania do Jeruzalema 15. augusta spálený chrám Gedelijáš zabitý - migrácia do Egypta

 

19. Kapitola 297

 

O prvých osemnástich rokoch (627-609) Jeremiášovej služby toho vyčítame z biblických záznamov len málo. Prorok sám ani vtedajší historici sa nezmieňujú o tom, či sa verejne zúčastnil Josiášovej reformácie, začínajúcej rokom 628 a vrcholiacej hodom baránka v roku 622. Keď bola v chráme objavená kniha zákona, nevykladal ju kráľovi Jeremiáš, ale prorokyňa Chulda. Avšak už z jednoduchého výroku, že Jeremiáš trúchlil nad Josiášovou smrťou v roku 609 [2Krn 35:25 ] a zo záujmu o náboženstvo, ktorý zdieľali prorok i kráľ, môžeme logicky usudzovať, že Jeremiáš Josiášovu reformáciu aktívne podporoval.

 Je obtiažne presne určiť, v koľkých Jeremiášových proroctvách, zaznamenaných v jeho knihe, sa odráža Josiášova doba. Obžaloba Izraela z odpadlíctva [Jer 2:6 ] sa väčšinou datuje do prvých rokov jeho služby. Aj keď do národného obrodenia sa v tej dobe ešte nezapojili ľudové masy, je pravdepodobné, že za Josiáša sa Jeremiáš stretol s minimálnou opozíciou.

Aj keď národné problémy, spojené so zásahmi Asýrčanov do vnútornej judskej politiky, ustúpili do pozadia a Judsko sa za Josiáša tešilo mimoriadnej nezávislosti, v Jeruzaleme pozorovali s napätím vývoj udalostí v tigrido-eufratskej oblasti. Optimizmus spojený s Josiášovou reformáciou nepochybne zmierňoval strach, že sa Babylončania na východe dostanú k moci. Správu o páde Ninive v roku 612 pravdepodobne v Judsku uvítali a chápali ju ako koniec asýrskych zásahov do judskej politiky. Strach zo vzostupu asýrskej moci však Josiáša prinútil k tomu, aby zastavil Egypťanov u Megida (609 pred Kr.) a zabránil im v tom, aby pomohli Asýrčanom, ktorí ustupovali pred postupujúcou babylonskou armádou.

Náhla Josiášova smrť znamenala kritický obrat v udalostiach pre Judu i osobne pre Jeremiáša. Zatiaľ čo prorok trúchlil nad stratou zbožného kráľa, národ bol uvrhnutý do víru medzinárodných konfliktov. Jojachaz vládol len tri mesiace a upadol do rúk egyptského Neka. Neko potom na davidovský trón v Jeruzaleme dosadil Jojakíma. Náhly obrat v udalostiach spôsobil nielen to, že sa Jeremiáš ocitol sám bez akejkoľvek politickej podpory, ale navyše bol vydaný napospas bezohľadným úskokom odpadlíckych vodcov, ktorí sa tešili Jojakímovej priazni.

Najkritickejšie roky 609-586 sa nedajú porovnať s žiadnym iným starozákonným obdobím. V politickom smere slnko nad judskou národnou samostatnosťou zapadalo a medzinárodné konflikty, ktoré nakoniec priviedli Jeruzalem do trosiek, vrhali na Judu smrteľné tiene. V náboženskej oblasti sa staré zločiny, ktoré Josiáš vymietil, za Jojachaza vrátili. Po Josiášovom pohrebe boli navrátené na staré miesta kanaánske, egyptské a asýrske modly. Jeremiáš nebojácne a neúnavne varoval ľud pred blížiacou sa katastrofou. Jeho vlastný ľud ho však prenasledoval, pretože slúžil odpadlíckemu národu, v ktorého čele stálo bezbožné vedenie. V porovnaní s nepretržitým utrpením a úzkosťou, ktoré Jeremiáš znášal, keď slúžil medzi ľuďmi, ktorých národ sa rozpadal, by pre Jeremiáša mučenícka smrť rozhodne bola úľavou. Namiesto toho, aby ľud počúval posolstvo, ktoré im prorok od Boha prinášal, ľud proroka prenasledoval.

298 Starý zákon hovorí

Judu stíhala kríza za krízou, až bol takmer privedený do záhuby, ale Jeremiášovým varovaniam nikto nevenoval pozornosť. Rok 605 pred Kr. znamenal začiatok babylonského zajatia niektorých jeruzalemských občanov, avšak Jojakím prisahal útočiacim Babylončanom vernosť. V egyptskobabylonskom zápase, ktorý pokračoval v zostávajúcich rokoch Jojakímovej vlády, sa Jojakím dopustil osudovej chyby: povstal proti Nebukadnesarovi, čím urýchlil krízu rokov 598-597. Nielenže Jojakímova vláda náhle skončila jeho smrťou, ale jeho syn Jojakín a približne desať tisíc popredných jeruzalemských občanov bolo odvlečených do exilu. Mesto si tak zanechalo iba zdanie národnej existencie, pretože vláda bola v rukách nižších spoločenských vrstiev, ktorým velel bábkový kráľ Sidkijáš.

Náboženský a politický zápas pokračoval ďalších desať rokov a judské národné nádeje sa rozpadali. Sidkijáša síce občas zaujala Jeremiášova rada, ale väčšinou ustupoval nátlaku proegyptskej strany v Jeruzaleme, ktorá presadzovala povstanie proti Nebukadnesarovi. Jeremiáš tak trpel spolu s ľudom pri poslednom obliehaní Jeruzalema. Na vlastné oči verný prorok videl, ako sa napĺňajú proroctvá, toľkokrát vyslovené prorokmi pred ním. Po štyridsiatich rokoch trpezlivého varovania bol Jeremiáš svedkom krutého výsledku: z Jeruzalema zostali len dymiace trosky a chrám bol zrovnaný so zemou.

Jeremiáš sa stretol so silnejšou opozíciou a početnejšími nepriateľmi než ktorýkoľvek iný starozákonný prorok. Všimnime si, ako trpel za posolstvá, ktoré prorokoval. Keď na verejnom zhromaždení kňazov a starších v Hinnómovom údolí rozbil hlinenú nádobu, bol na chrámovom nádvorí zatknutý. Kňaz Pašchúr ho dal zbiť a vsadiť do klady [Jer 19-20]. Pri inej príležitosti vyhlásil na chrámovom nádvorí, že svätyňa bude zničená. Kňazi a proroci proti nemu hromadne povstali a dožadovali sa jeho popravy. Achíkam a ďalší princovia sa síce postavili na jeho obranu a zachránili mu život, ale Jojakím miesto toho prelial krv Uriášovu, iného proroka, zvestujúceho rovnaké proroctvo [Jer 26:1 n].

V osobe Chananjáša sa Jeremiáš stretáva s falošným prorokom [Jer 28]. Jeremiáš verejne nosí drevené jarmo a tak znázorňuje babylonské zajatie. Chananjáš ho z neho strhne, rozbije a posolstvo poprie. Jeremiáš na krátku dobu odchádza do ústrania a potom sa znovu objavuje na scéne ako Hospodinov hovorca. V súlade s jeho predpoveďou Chananjáš do konca roka umiera.

V Jeruzaleme i medzi zajatcami v Babylone pôsobili ďalší proroci, ktorí sa stavali proti Jeremiášovi a jeho proroctvám [Jer 29]. Boli to medzi inými Achab a Sidkijáš, podnecujúci vyhnancov k tomu, aby jednali proti Jeremiášovej rade a neusadzovali a nepripravovali sa na sedemdesiat rokov v zajatí. Jeden zo zajatcov, Šemajáš, dokonca píše do Jeruzalema Sefanjášovi a ďalším kňazom, aby Jeremiáša obžalovali a uväznili. V iných pasážach sa odráža opozícia rôznych ďalších nemenovaných prorokov.

Proti Jeremiášovi sa dokonca postavili aj ľudia z jeho rodného mesta. Odráža sa to v stručných zmienkach v [Jer 11:21 -23]. Občania Anatótu Jeremiášovi hrozili, že ho zabijú, neprestane-li prorokovať Hospodinovým menom. V neposlednom rade boli medzi jeho nepriateľmi aj predáci z ľudu. Z Jeremiášových zážitkov je všeobecne známe stretnutie s Jojakímom. Jedného dňa poslal Jeremiáš do