Jeremiáš - statočný muž

Ak chceme pochopiť Jeremiáša, musíme pochopiť jeho ľud, posolstvo a problémy. Pre svoju generáciu má mnoho dôležitých posolstiev a zanietene ju varuje pred blížiacou sa skazou. V porovnaní s Izaiášom sa však venuje len málo nádejam na budúcu obnovu. V jeho dobe, a to hlavne po Joziášovej smrti, je súd nevyhnutný. V snahe primäť svoju generáciu, aby sa obrátila k Bohu, sa Jeremiáš zameriava hlavne na vtedajšie problémy. Jeremiáš, ktorý po štyridsať rokov národnej existencie Judska ako kráľovstva prinášal ľuďom životne dôležité posolstvá, hovorí o svojich osobných zážitkoch viac než ktorýkoľvek iný starozákonný prorok.

Štyridsaťročná služba

Približne v dobe, keď Menasse oznámil narodenie korunného princa Joziáša, prešlo Jeremiášovo narodenie v Anatóte prakticky bez povšimnutia. Jeremiáš bol vychovaný vo vesnici štyridsaťpäť kilometrov severovýchodne od hlavného mesta, a preto bol dobre oboznámený s udalosťami, ktoré otriasali Jeruzalemom.

Joziáš sa stal kráľom v ôsmich rokoch, keď bol Amón zabitý (640 pred Kr.). Počas ôsmich rokov šestnásťročnému kráľovi jasne záležalo na tom, aby poslúchal Boha. Po ďalších štyroch rokoch učinil Joziáš prvé pozitívne kroky k očiste národa od modlárstva. V Jeruzaleme a ďalších mestách od Simeóna na juhu až k Neftalí na severe boli zničené svätyne a oltáre pre cudzie bohov. Ako ani nie dvadsaťročný mladík vypočul Joziáš vo svojom kňazskom dome početné rozhovory o náboženskej zanietenosti nového kráľa.

V dobe tejto celonárodnej reformácie bol povolaný okolo roku 627 pred Kr. do prorockej služby Jeremiáš. V 1. kapitole nie je zaznamenané, kde v tej dobe pobýval, ani akým spôsobom bol povolaný. Na rozdiel od majestátnej Izaiášovej vízie alebo dôkladného a podrobného Ezechielovho proroctva je povolanie Jeremiáša výnimočné svojou jednoduchosťou. Napriek tomu si bol Jeremiáš dobre vedomý toho, že ho Boh povolal, aby sa stal prorokom. Toto povolanie je potvrdené v dvoch jednoduchých videniach. Mandľová vetva označovala istotu, s akou bude prorocké slovo naplnené a kotol s vriacou vodou znázorňoval povahu jeho posolstva. Jeremiáš si uvedomil, že sa stretne so silnou opozíciou, ale Boh ho zároveň uistil o tom, že mu dá silu, aby dokázal prípadné útoky odraziť a o tom, že ho v prípade nebezpečenstva zachráni.

296 Starý zákon hovorí

VII.

Tabuľka JEREMIÁŠOVA DOBA

650 — Jeremiášovo narodenie - približné dátum

648 — Joziášovo narodenie

641 — nástup Amóna na davidovský trón

640 — nástup Joziáša

632 — Joziáš začína hľadať Boha

628 — Joziáš zahajuje reformáciu

627 — povolanie Jeremiáša do prorockej služby

626 — nástup Nebopolasara na babylonský trón

622 — v chráme nájdená kniha zákona - slávenie hodu baránka

612 — pád Ninive

610 — Cháran dobytý Babylončanmi

609 — Joziáš zabitý - trojmesačná Joachazova vláda asyrsko-egyptská armáda upúšťa od obliehania Cháranu a prechádza do Karchemiša Joakim nahrádza v Judsku Joachaza

605 — na začiatku roka porážajú Egypťania z Karchemiša u Quramati Babylončanov Babylončania v rozhodujúcej bitke porážajú Egypťanov u Karchemiša prvé zajatie Judy - Joakim prisahá vernosť Babylonu nástup Nebúkadnesara na babylonský trón

601 — nerozhodná bitka Babylončanov s Egypťanmi

598 — Joakim umiera - obliehanie Jeruzalema

597 — po trojmesačnej vláde Joakim zajatý druhé zajatie - Sidkijáš kráľom

588 — 15. januára začína obliehanie Jeruzalema nástup Chopry na egyptský trón

586 — 19. júla vstupujú Babylončania do Jeruzalema 15. augusta spálený chrám Gedeljáš zabitý - migrácia do Egypta

19. Kapitola 297

O prvých osemnástich rokoch (627-609) Jeremiášovej služby toho vyčítame z biblických záznamov len málo. Prorok sám ani vtedajší historici sa nezmieňujú o tom, či sa verejne zúčastnil Joziášovej reformácie, začínajúcej rokom 628 a vrcholiacej hodom baránka v roku 622. Keď bola v chráme objavená kniha zákona, nevykladal ju kráľovi Jeremiáš, ale prorokyňa Chulda. Avšak už z jednoduchého výroku, že Jeremiáš trúchlil nad Joziášovou smrťou v roku 609 [2Krn 35:25 ] a zo záujmu o náboženstvo, ktorý zdieľali prorok i kráľ, môžeme logicky usudzovať, že Jeremiáš Joziášovu reformáciu aktívne podporoval.

 Je obtiažne presne určiť, v koľkých Jeremiášových proroctvách, zaznamenaných v jeho knihe, sa odráža Joziášova doba. Obžaloba Izraela z odpadlíctva [Jer 2:6 ] sa väčšinou datuje do prvých rokov jeho služby. Aj keď do národného obrodenia sa v tej dobe ešte nezapojili ľudové masy, je pravdepodobné, že za Joziáša sa Jeremiáš stretol s minimálnou opozíciou.

Aj keď národné problémy, zviazané so zásahmi Asýrčanov do vnútornej judskej politiky, ustúpili do pozadia a Judsko sa za Joziáša tešilo mimoriadnej nezávislosti, v Jeruzaleme pozorovali s napätím vývoj udalostí v tigrido-eufratskej oblasti. Optimizmus spojený s Joziášovou reformáciou nepochybne zmierňoval strach, že sa Babylončania na východe dostanú k moci. Správu o páde Ninive v roku 612 pravdepodobne v Judsku uvítali a chápali ju ako koniec asýrskych zásahov do judskej politiky. Strach zo vzostupu asýrskej moci však Joziáša primäl k tomu, aby zastavil Egypťanov u Megidda (609 pred Kr.) a zabránil im v tom, aby pomohli Asýrčanom, ktorí ustupovali pred postupujúcou babylonskou armádou.

Náhla Joziášova smrť znamenala kritický obrat v udalostiach pre Judu i osobne pre Jeremiáša. Zatiaľ čo prorok trúchlil nad stratou zbožného kráľa, národ bol uvrhnutý do víru medzinárodných konfliktov. Joachaz vládol len tri mesiace a upadol do rúk egyptského Néka. Néko potom na davidovský trón v Jeruzaleme dosadil Joakima. Náhly obrat v udalostiach spôsobil nielen to, že sa Jeremiáš zrazu ocitol sám bez akejkoľvek politickej podpory, ale navyše bol vydaný napospas bezohľadným úskokom odpadlíckych vodcov, ktorí sa tešili Joakimovej priazni.

Najkritickejšie roky 609-586 sa nedajú porovnávať so žiadnym iným starozákonným obdobím. V politickom smere slnko nad judskou národnou samostatnosťou zapadalo a medzinárodné konflikty, ktoré nakoniec priviedli Jeruzalem do trosiek, vrhali na Judu smrteľné tiene. V náboženskej oblasti sa staré zločiny, ktoré Joziáš vymietol, za Joachaza vrátili. Po Joziášovom pohrebe boli navrátené na staré miesta kanaánske, egyptské a asýrske modly. Jeremiáš nebojácne a neúnavne varoval ľud pred blížiacou sa katastrofou. Jeho vlastný ľud ho však prenasledoval, pretože slúžil odpadlíckemu národu, v ktorého čele stálo bezbožné vedenie. V porovnaní s nepretržitým utrpením a úzkosťou, ktoré Jeremiáš znášal, keď slúžil medzi ľudom, ktorého národ sa rozpadal, by pre Jeremiáša mučenícka smrť rozhodne bola úľavou. Namiesto toho, aby ľud počúval posolstvo, ktoré im prorok od Boha prinášal, ľud proroka prenasledoval.

298 Starý zákon hovorí

Judská kríza za krízou, až bol takmer privedený do záhuby, ale Jeremiášovým varovaniam nikto nevenoval pozornosť. Rok 605 pred Kr. znamenal začiatok babylonského zajatia niektorých jeruzalemských občanov, avšak Joakim prisahal útočiacim Babylončanom vernosť. V egyptsko-babylonskom zápase, ktorý pokračoval v zostávajúcich rokoch Joakimovej vlády, sa Joakim dopustil osudovej chyby: povstal proti Nebúkadnesarovi, čím uspíšil krízu rokov 598-597. Nielenže Joakimova vláda náhle skončila jeho smrťou, ale jeho syn Joakim a približne desať tisíc popredných jeruzalemských občanov bolo odvlečených do exilu. Mesto si tak zanechalo len zdanie národnej existencie, pretože vláda bola v rukách nižších spoločenských vrstiev, ktorým velel bábkový kráľ Sidkijáš.

Náboženský a politický zápas pokračoval ďalších desať rokov a judské národné nádeje sa rozpadali. Sidkijáša síce občas zaujala Jeremiášova rada, ale väčšinou ustupoval nátlaku proegyptskej strany v Jeruzaleme, ktorá presadzovala povstanie proti Nebúkadnesarovi. Jeremiáš tak trpel spolu s ľudom pri poslednom obliehaní Jeruzalema. Na vlastné oči verný prorok videl, ako sa napĺňajú proroctvá, toľkokrát vyrieknuté prorokmi pred ním. Po štyridsiatich rokoch trpezlivého varovania bol Jeremiáš svedkom krutého výsledku: z Jeruzalema zostali len dymiace ruiny a chrám bol zrovnaný so zemou.

Jeremiáš sa stretol so silnejšou opozíciou a početnejšími nepriateľmi než ktorýkoľvek iný starozákonný prorok. Všimnime si, ako trpel za posolstvá, ktoré prorokoval. Keď na verejnom zhromaždení kňazov a starších v Hinómovom údolí rozbil hlinenú nádobu, bol na chrámovom nádvorí zatknutý. Kňaz Pašchúr ho dal zbiť a vsadiť do klady [Jer 19-20]. Pri inej príležitosti prehlásil na chrámovom nádvorí, že svätyňa bude zničená. Kňazi a proroci proti nemu hromadne povstali a dožadovali sa jeho popravy. Achíkám a ďalší princovia sa síce postavili na jeho obranu a zachránili mu život, ale Joakim miesto toho prelial krv Uriášovu, iného proroka, zvestujúceho rovnaké proroctvo [Jer 26:1 n].

V osobe Chananjáša sa Jeremiáš stretáva s falošným prorokom [Jer 28]. Jeremiáš verejne nosí drevené jarmo a tak znázorňuje babylonské zajatie. Chananjáš ho z neho strhne, rozbije a zvest poprie. Jeremiáš na krátku dobu odchádza do ústrania a potom sa znovu objavuje na scéne ako Hospodinov hovorca. V súhlase s jeho predpoveďou Chananjáš do konca roka umiera.

V Jeruzaleme i medzi zajatcami v Babylone pôsobili ďalší proroci, ktorí sa stavali proti Jeremiášovi a jeho proroctvám [Jer 29]. Boli to medzi inými Achab a Sidkijáš, podnecujúci vyhnancov k tomu, aby jednali proti Jeremiášovej rade a neusadzovali a nepripravovali sa na sedemdesiat rokov v zajatí. Jeden zo zajatcov, Šemajáš, dokonca píše do Jeruzalema Sefanjášovi a ďalším kňazom, aby Jeremiáša obžalovali a uväznili. V iných pasážach sa odráža opozícia rôznych ďalších nemenovaných prorokov.

Proti Jeremiášovi sa dokonca postavili aj ľudia z jeho rodného mesta. Odráža sa to v stručných zmienkach v [Jer 11:21 -23]. Občania Anatótu Jeremiášovi hrozili, že ho zabijú, nepřestane-li prorokovať Hospodinovým menom. 19. Kapitola 299 V neposlednom rade boli medzi jeho nepriateľmi aj predáci z ľudu. Z Jeremiášových zážitkov je všeobecne známe stretnutie s Joakimom. Jedného dňa poslal Jeremiáš do